http://www.blisty.cz/2006/6/12/art28879.html

 

12.6.2006

Nenávisť predsa zvítězila

Obete radikálneho feminizmu u nás

Gustáv Murín

Už pol roka prebieha v časopise Vesmír vášnivá diskusia vyprokovaná vcelku nevinným článkom Eduarda Bakalářa „Podporujte ženy — ale ne na sto procent“ (Vesmír č.1/2006). Najmä feministky (menovite Eva Hauserová) okamžite autora napadli a neušiel ani osobným útokom. Sme teda svedkami známeho faktu, že feminizmus je pokračovaním komunizmu inými prostriedkami (veď. Engels je ich vďačným zdrojom citácií o „patriarcháte“) a podobne ako komunisti, ani feministky nemilujú kohokoľvek, kto by si trúfal mať odvahu ku kritickému pohľadu. Tento ich totalitný útok na médiá ale nie je vôbec nový.

Prvé zúrivé a agresívne feministické manifesty našťastie neuspeli a to aj preto, že drvivá väčšina žien proste neskočila na demagógiu, podľa ktorej „Pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti…” (cit. Andrea Dworkinová). Rovnako odmietli (opäť vzorne komunistický) návrh, že „Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda” (Atkinsonová). A tiež nikto neveril, že to s „vojnou pohlaví“, ktorú vyhlásila hlavná feministická centrála ”National Organization of Women” myslia vážne. Ale oni to myslia naozaj vážne a chcú, aby v tejto vojne boli aj padlí.

S generálnym útokom však neuspeli, tak ako Hitler s jeho cirkusantským pučom. Zmenili preto taktiku a začali kampaň o “harašení“. Pointa bola v tom, že AKÉKOĽVEK vnímanie žien ako žien zo strany mužov, malo byť trestné. Preto ich Bakalář tak rozčúlil príkladom potopenia Titanicu. Podľa feministických zásad by totiž muži NESMELI dať prednosť ženám pri záchrane. Ochrana žien a detí (tie feministky neznášajú, lebo sa rodia stále ešte vďaka počatiu s mužom) je podľa feministiek prežitok. To, že by to (ako v prípade Titanicu) viedlo k väčšej záhube žien je presne ten paradox, na ktorý každá totalitná ideológia naráža a na ktorú treba vždy znovu a znovu upozorňovať. Žiaľ, v Spojených štátoch nerozpoznali včas tento totalitný prvok (iba neskôr vznikol termín „feminazis“, viď. štúdie O. Ulča) a tak sa feministkám podarilo narobiť obrovské škody. Ešte nie na životoch, zatiaľ len na utrápených životoch mužov. A navyše aj v USA sa dokázali poučiť a dnes už osočenie s „harašenia“ neznamená automaticky odsúdenie. V našich krajinách vďaka historickej skúsenosti dopadla kampaň “harašenia“ smiešne. A výsmechu (či len smiechu) sa každá totalitná ideológia bojí.

Feministky potrebovali dokázať škodlivosť mužov, a preto sa „ujali“ ZNÁSILNENÝCH žien, aby vzápätí konštatovali, že (presne v duchu totalitnej logiky) „všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú” (cit. Marilyn French). Inými slovami pod zámienkou ochrany niekoľkých znásilnených žien (ignorujúc znásilnené deti a dokonca pri gangovom type aj mužov) chceli dosiahnuť, aby sa kriminálnikmi automaticky stali všetci majitelia penisu. A za to mali byť VŠETCI aj potrestaní! Opäť však narazili na realitu. Znásilnenie je totiž súdne dokázateľný čin. Preto vieme, že až u 18% prípadov dochádza k falošnému obvineniu muža a slúži na to až 25 možných dôvodov (nežiaduce tehotenstvo, ohrdená láska, pomsta apod.). Navyše počet prípadov spadajúcich pod mravnostnú kriminalitu (okrem znásilnení a pedofílie, ktoré prevažujú, sem spadá aj obchod so ženami a kupliarstvo) klesal u nás po Nežnej revolúcii dramaticky z 3543 trestných činov, cez 1037 a 658, až po 612 už v roku 1993. Len v Prahe za prvých desať mesiacov roku 1993 zaznamenali 72 184 trestných činov všetkých druhov. Ale trestných činov pohlavného zneužívania bolo len osemdesiat. A znásilnení bolo len 88. Je to tiež jediný druh kriminality, ktorého výskyt má od roku 1989 stále klesajúcu tendenciu. Konkrétne v roku 2001 bolo na Slovensku zaregistrovaných 95 053 trestných činov, ale len 169 znásilnení (teda 0,18%). Po vstupe do EÚ máme šancu dostať sa na úroveň krajín porovnateľných v počte obyvateľov celkovo i osídlení hlavného mesta.

V Fínsku došlo podľa Statistics Finland na priemerný počet 733 421 zaregistrovaných trestných činov tu pripadá v trojročnom priemere 515 nahlásených znásilnení, čo je 0,07%. S takými počtami sa téza o všetkých mužoch ako znásilňovačoch ťažko obhajuje. Takže feministický plán odsúdiť všetkých mužov za zlomok prípadov znásilnenia nevyšiel.

Najnovšia kampaň feministiek však žiaľ vo svojom totalitnom poňatí uspela. Nezmenili pritom svoje ciele, zmenili len prostriedky. Začalo to lživým tvrdením, že každá PIATA (dnes tvrdia, že už každá ŠTVRTÁ) žena je týraná. V prípade Slovenska by to bolo pol milióna každodenne, systematicky a zámerne mučených žien. V prípade českých žien dokonca milión! Absurdnosť takého tvrdenia má goebelsovkú logiku, najmä ak bude tisíckrát opakované. Úplne ignorujú násilie na deťoch (ktorého je drvivá väčšina a dopúšťajú sa ho muži aj ženy) a na mužoch (ktoré dramaticky narastá). Takto „upravenou“ štatistikou im vychádza, že až 95% (a prečo nie 100%?) násilníkov sú muži a odtiaľ už je len kúsok k vytúženému feministickému záveru, že VŠETCI muži sú násilníci. Každý „argument“ na podporu tejto tézy je dobrý. V polemike na túto tému čitateľ časopisu Vesmír napísal: „Argumenty... by sa však nemali regrutovať z extrémnych a patologických situácií, prezentovaných väčšinovej skutočnosti či z prípadov morbídnych a nemorálnych“. To presne vystihuje FEMINISTICKÚ argumentáciu. Samozrejme, že pri fyzickom násilí by „dedičné prekliatie“ mužov bolo ľahko vyvrátiteľné. Preto prišli feministky s pojmami „psychického, ekonomického a inštitucionálneho“ týrania, čo sú nekvanitfikovateľné a nedokázateľné pojmy. Ale s veľmi drastickým dopadom a dnes už lavínovito narastajúcim počtom takýchto obvinení a odsúdení.

Podľa v tichosti (bez verejnej diskusie) prijatých zákonov dnes môže každá žena vyhodiť svojho muža na ulicu, ak si nájde milenca (alebo radšej milenku) a dohodnú sa na svedectve proti pôvodnému manželovi. Taký prípad už na Slovensku máme – muž sa vrátil z tzv. týždňovky o deň skôr na oslavu výročia ich svadby. S kyticou v ruke však doma našiel manželku s milencom. Znelo by to ako anekdota, ale dnes tento milujúci manžel sedí na štyri roky vo väzení. A ešte môže byť rád, že relatívne dobre obišiel, lebo trestná sadzba bola medzičasom zvýšená na 7 až 15 rokov! Áno, dal svojej žene facku, ale to by na jeho dlhoročné „zneškodnenie“ nestačilo. Ešte šťastie, že je po ruke „psychické týranie“ a to rozhodlo. Koncom marca 2006 odsúdil súd rómsky manželský pár za to, že utýrali na smrť vlastné polročné dieťa. Dostali len dva roky nepodmienečne.

Takže dva roky za zabitie dieťaťa, ale štyri a viac rokov väzenia za facku nevernej žene - táto feministická logika ma ohromuje. Iná žena úkladne zavraždila svojho muža a pustili ju už po dvoch rokoch! A máme už aj prípad bez facky. Seriózny televízny pracovník urobil tú chybu, že po rokoch opatery detí a manželky alkoholičky sa rozhodol konečne začať žiť pre seba a odísť k žene, ktorú miloval. Tri dni pred tým, než opustil spoločnú domácnosť sa dostal do hádky s manželkou, ktorej dospelé deti priskočili „na pomoc“. Spoločnými silami ho tak dostali OKAMŽITE do väzby, pretože v zlosti vyslovil nešťastnú vetu „To vás mám všetkých pozabíjať, aby ste mi dali pokoj?“. V tej väzbe zostal neuveriteľných DEVÄŤ MESIACOV (čo sa stáva len najväčším zločincom a aj tých prepustia obvykle predčasne), pretože vyhrážanie zabitím musí rozhodnúť sudca a ten jednoducho „nemal čas“.

Keď po troch mesiacoch chcela vlastná žena obvinenie stiahnuť, bolo jej povedané, že to nie je možné (feministky totiž zákonom vymohli jej vlastnú ochranu proti jej vôli). Môžem tiež uviesť príklad z vlastnej knihy, ktorá vyšla česky vo vydavateľstve Triton: „Předmětem soudního sporu, který posuzoval také slovenský psychiatr a sexuolog MUDr. Ladislav Siska, byla desetiletá dcerka a osmiletý syn rozvedených manželů. Matce totiž nestačilo, že vysoudila jejich svěření do péče. Rozhodla se odepřít bývalému manželovi i těch pár hodin týdně, kdy mohl své děti vidět. Věděla, že chlapec trpí parafimózou, a tak zneužila to, že otec (na lékařské doporučení) natíral chlapečkovi penis mastičkou. Navíc získala výpověď dívenky ze sousedství, že „viděla strejdu, jak před ní onanoval“. Na tyto detaily si bývalá manželka vzpomněla až pět let po rozvodu, když se opět provdala. Psychiatrické posudky a expertizy však veškerá obvinění zpochybnily.

Tehdy bývalá manželka nasadila nejsilnější kalibr – přemluvila jejich společnou dceru, aby vypověděla proti vlastnímu otci. Protože neexistovali svědci, soud uvěřil raději dítěti a muže odsoudil k několika rokům vězení. Čtyřicetiletý inženýr ztratil nejen rodinu a svobodu, ale i zaměstnání. Z vězení pak šel rovnou na psychiatrii. Bezvýchodnou situaci řešil nakonec sebevraždou.

Konečne padli prví mŕtvi. Feministky oprávnene jasajú.